Rozcestník života: Prečo niektorí menia seba a iní obviňujú svet

V poslednom období si čoraz viac uvedomujem, ako veľmi nás dokáže prekvapiť samotný proces zmeny.

Po úvodnej konzultácii býva mnoho ľudí zaskočených tým, čo všetko ich čaká, ak sa rozhodnú pre skutočnú zmenu. Táto skúsenosť ma priviedla k hlbšiemu zamysleniu nad tým, čo vlastne znamená zmena, kedy k nej dochádza, a prečo je tak náročné ju udržať. Nie je to len o rozhodnutí. Je to o dozrievaní, o stretnutí so sebou samým, o ochote pozrieť sa do miest, ktoré sme roky obchádzali. A možno práve tam začína skutočná cesta.

Do zmeny sa nám obvykle nechce, pokiaľ sa nám nestane niečo, čo otrasie naším životom natoľko, že nás to donúti sa začať hlbšie zamýšľať nad životom.

Dáva to zmysel, keď je život komfortný a viac menej sa nám darí a ešte stále je to v rovine, že pozitíva prevažujú nad negatívami. Ale zlom nastáva, keď nás život niečím šokuje, zažijeme nejakú stratu, niečo sa nám rozpadne, či už vzťah, kde nám išlo o veľa, vyhodia nás z práce alebo si nemôžeme nájsť  prácu, nedarí sa nám nadviazať kvalitný vzťah, zistíme, že máme nejakú ťažkú chorobu. Stále sa tak ocitáme v akomsi začarovanom kruhu a už si začíname uvedomovať, že čosi nie je v poriadku.

Tu je akýsi rozcestník, kedy vnímam že sa ľudia začnú rozdeľovať na tých, ktorí si uvedomia, že to pravdepodobne bude súvisieť aj s niečom v nich a druhá skupina, ktorí ďalej idú tou istou cestou. Čiže "ja za to nemôžem, to sa mi deje". Mnoho ľudí neverí tomu, že by si sami mohli generovať život, ktorí majú, priťahovať okolnosti, ktoré im čosi ukazujú a chcú tak byť vlastne pochopené a zapracované a následne pustené, ak treba. 

Čo mňa určitým spôsobom zároveň fascinuje, lebo v tom vnímam akúsi milosť, keď máme možnosť si niečo uvedomiť a to uvedomenie príde. Je to vyššie uvedomenie, ktoré je ako šipka, ktorá nám ukazuje cestu von z toho začarovaného kruhu. Malá a zo začiatku nenápadná šipka, ale keď sa naučíme dôverovať týmto smerovým šipkám z vyššieho uvedomenia, začneme sa meniť a možno niektorí aj transformovať.

Čo ak čo sa mi deje, je odraz mojich vlastných presvedčení o živote?

Vrátim sa znovu späť k tomu rozcestníku a teraz sa zameriam na tých, ktorí začínajú vnímať,  že "asi to bude mnou". Je zaujímavé sledovať to, že pokiaľ dostaneme nejaké vyššie uvedomenie a už nastúpime na cestu, kedy chceme ísť do tých zmien, aj život zareaguje, naraz nám začnú chodiť ľudia, miesta, okolnosti, ktoré nám s tým chcú vlastne pomôcť (nie doslova). Čiže život okamžite reaguje na jemnú zmenu v našej energii. Naraz sa nám zjaví kniha, video, učiteľ, terapeut, kde cítime rezonanciu, kde to dáva zmysel, kde príde nejaká odpoveď, nejaká nová možnosť, malá štrbinka vo dverách, zistíme že sa nám dáva možnosť otvoriť nové dvere. Tým pádom tam môžu byť ďalšie miestnosti a ďalšie a ďalšie dvere. Čo je úžasné.

Dospeli sme teda do bodu, že chceme ísť do seba, chceme ísť do tej zmeny. Nastane také prvotné nadšenie a radosť, nádej na zmeny, na šťastnejší a hlbší život.

V tejto fáze mňa vie mnoho ľudí kontaktovať, vidia, že je potrebná zmena a chcú zmenu. Ale po prvotnom nadšení prichádza realita, realita toho, že zmena sa nestane len tak, že bude treba naozaj makať na sebe, ísť do ne-komfortu, čeliť tým démonom ukrytým v čiernych skriniach, vziať žiarovku a posvieť si na nich a príde prekvapenie, pretože máme pocit, že je toho veľa, môžeme sa pocítiť zahltení a mnohých to odradiť. Naštartujú sa rôzne obranné mechanizmy nášho ega, ktoré nám začnú hovoriť všeličo možné, len aby nás "ochránili", lebo ego považuje zmenu za nebezpečnú. Tu je práve dôležitá znalosť o mozgu, psychológii, aby sme vedeli, kedy nás ego chytá do vlastných slučiek a bráni nám v našom rozvoji.

Vyššie uvedomenie je nad egom, ukazuje cestu, že je to možné, ego reaguje často zo strachu (snaží sa nás chrániť, reaguje z minulých zranení). Svoju prácu robilo dobre, keď sme boli malé deti, ale teraz sme už dospelí a potrebujeme tak nabrať a reagovať zo znalostí múdrosti dospelého človeka. Keď reagujeme zo zranenia, reagujeme z pozície malého dieťaťa, kedy sme ešte nemali rozvinutú plnú mozgovú kapacitu dospelého človeka, čiže z prefrontálneho kortexu. Vtedy v detstve sme reagovali z limbického systému.

Dobrá a veľmi jednoduchá pomôcka môže pre vás byť, "reagujem tu ako malé dieťa, alebo ako dospelý človek, ktorý pozná všetky svoje možnosti"? Pokiaľ reagujem neprimerane ako malé dieťa, je to pravdepodobne signál toho, že sa nachádzam v zranení a nemám tak prístup ku kapacite dospelého človeka. Tu je dôležité si dať krátku pauzu a čas, aby sme sa napojili na kapacitu dospelého človeka a trénovať sa v tom, aby sme vedeli skracovať tento rozdiel a nereagovali v mini-sekundách pozície malého dieťaťa.

Súčasná doba je rýchla, sú neuveriteľné inovácie, každý deň niečo nové a máme pocit, že sa mnoho vylepšuje a urýchľuje, najmä čo sa týka technológie. Ale čo sa týka jemných zručností človeka skorej vnímam to, že na to aby sme sa dokázali pustiť do zmien, sa potrebujeme spomaliť. Viac vyhľadávať možnosti, ako relaxovať, upokojiť sa od zhonu okolo, dostať sa do vlastnej pohody, do vlastného stredu. 

Čo je to, čo by si mohol urobiť, aby si spomalil, upokojil sa, pridal si každý deň niečo pomaly, postupne?

Tento rýchly trend nás totiž naučil, že všetko rýchlo, rýchlo. Máme tak veľkú netrpezlivosť a chceme rýchle zmeny aj v seba-rozvoji. Z mojej skúsenosti však viem, že tu veľa z nás prechádza veľkou frustráciou, keď tie zmeny nejdú tak rýchlo. 

Je dobré si uvedomiť, že obvykle človek prichádza ku koučovi, terapeutovi zhruba okolo štyridsiatky. To je taký priemerný vek, kedy sa mnoho vecí čo nefungujú začnú prejavovať. Oni tam totiž boli celú dobu, ale to že boli nefunkčné sa ukáže až po dlhšej dobe, až po dekádach.

Tu je to obdobie, kedy sme v zrelom veku, mnoho toho máme už zabehnutého a naraz nastane zlom, utrpenie, šok, strata. Nie je to náhoda, to že sa to stalo je len odraz niečoho, čo tam už dávno pracovalo v pozadí, korodovalo a korodovalo a my sme si to ani nevšimli. Alebo sme to vidieť nechceli? Naučili sme sa potlačiť to nekomfortné, necítiť to. Zákony tela a duše však pracujú aj v skrytosti, i keď my im nechceme venovať pozornosť.

Trvalo to roky, kedy sa to zbieralo, bude trvať roky kedy to budeme meniť. Ale dobrá správa je, že je dosť možné, že sa možno zamilujete do tohto procesu, že sa vám začnú odkrývať nové a nové vrstvy života, oveľa hlbšie a fascinujúcejšie, pokiaľ tam budete chcieť ísť. Je to len na vás, je to pozvánka. Zároveň tie najväčšie boláky sa obvykle odstránia v priebehu prvých rokoch - prvého, druhého a ďalej už je to vlastne jemné neustále kalibrovanie, keďže je to celoživotný proces.

Chcela by som preto povzbudiť tých, ktorí sa dočítali až sem, aby nastúpili na túto úžasnú zmenu a možno u niekoho aj transformačnú - duchovnú, kedy z húsenice sa stane motýľ, čiže z nevedomého človeka, z reagovania z automatických vzorcov do vedomého a duchovného prežívania života, cesty duše, cesty z nášho stredu.

Miroslava