Nádoba bez dna.

Akonáhle máme nejaké zranenia od otca alebo od matky a nevenujeme im pozornosť, začnú sa nám prejavovať v živote.

Muž si hľadá ženu svojho srdca podľa matky (aj keď to často nechce priznať) a žena podľa otca. 

Pokiaľ naše zranenie zostanú nevyliečené, obvykle nie sme schopní mať kvalitné a vyvážené vzťahy s partnermi. 

Život nám posiela tých, kde si máme uvedomiť toto zranenie. Máme ho uvidieť a pomôcť mu ho zotaviť. 

V prípade, že to neurobíme, môže nastať cyklus podobný tomuto: meníme síce partnerov v domnení, že ten ďalší bude lepší, ale v konečnom dôsledku sa ocitneme paradoxne znovu v tom istom.

Tu je signál toho, že čosi v nás nie je uzdravené. Máme partnera, ale sme ako prázdna nádoba bez dna. Nemôžeme sa naplniť, je to nemožné. Ako bezodná nádoba. Zažili ste ten pocit? Neustále potrebujeme partnera si to tam doliať, ale akokoľvek nám to ten partner dáva, stále to nie je plné. Prepadne to. Je to tým, že je tam diera, zranenie z detstva. Nezahojené a mokvajúce.

Je potrebné ísť preto hlbšie, do našej minulosti a venovať sa konkrétnej bolesti. Čo sa tam stalo alebo nestalo? Čo by som tam vtedy potrebovala? 

Máme schopnosť si zahojiť tieto zranenia, môžeme ich objať novým pocitom, z nášho dospelého ja.

Pokiaľ chceme ísť aj duchovnou cestou, môžeme zranenie nechať rozpustiť v našom bytí, v samotnej esencii, v našom jadre, v Božej prítomnosti, na ktorú sa vieme napojiť cez srdce a predýchavať ho z tejto úrovne. Môžeme poprosiť Božiu prítomnosť o pomoc, o to, že je to niečo čo nás presahuje, aby nám pomohla uzdraviť toto zranenie, alebo ukázať cestu.

Takto môžeme podporiť liečbu svojich zranení v sebe. Pomaly, postupne, vrstvu za vrstvou. Naše telo je múdre, keď pocíti, že sme pripravení na túto cestu, bude nám posielať a odkrývať vrstvy, jednu za druhou, v poradí v akom cíti, že máme kapacitu ho spracovať. 

Bezodná nádoba sa začne uceľovať, diera zmenšovať, až to bude nádoba, ktorá bude mať dno a začne sa plniť láskou, ktorá bude neustále prúdiť, bude to tok prelievajúci sa z jednej strany do druhej. Bude schopná ako prijímať , tak aj dávať.

Tu sa začnú liečiť naše rany a láska už nebude to, čo budeme vyslovene hľadať, bude to už niečo, čo bude prirodzene v nás a bude chcieť byť zdieľané.

V konečnom dôsledku začneme priťahovať ľudí k sebe, pretože kto by nechcel byť s láskou?