Keď ego kričí a srdce mlčí: Ako spoznať, či skutočne hľadáme pravdu?

Je veľký rozdiel medzi tým, či je človek niekto, kto chce mať vždy pravdu, alebo niekto, kto pravdu skutočne hľadá.

Z mojej skúsenosti je človek, ktorý hľadá pravdu, neustále otvorený a flexibilný vo svojom myslení. Je pripravený pýtať sa sám seba, či jeho svetonázor stále platí, a má odvahu meniť svoje presvedčenia, keď cíti, že už mu neslúžia. Je to často nekomfortné a niekedy aj bolestivé, ale ak chceme rásť, je to nevyhnutné.

Ak však človek vstupuje do diskusie s tým, že chce mať vždy pravdu, obvykle je za tým niečo hlbšie. Vnímam to tak, že ide o zranenie — iný názor v ňom vyvoláva pocit ohrozenia. Taký človek nie je otvorený novému, pretože nové znamená neistotu. A neistota môže byť pre jeho vnútorný svet nebezpečná. Preto si urputne trvá na svojom, aj keby dostal tisíce logických argumentov.

Pre takého človeka je iný názor veľkou hrozbou — a často je za tým bolesť, ktorú si ani neuvedomuje.

Ak sa v tom niekto spozná, môže to byť začiatok veľkej vnútornej práce.
Je ťažké pohnúť sa dopredu, keď je človek vo vnútri strnulý. Táto strnulosť nás má chrániť, ale v konečnom dôsledku nás uzatvára do väzenia vlastných presvedčení.

Všimla som si, že keď je človek dlhodobo neflexibilný vo svojom vnútornom svete, telo to často začne odrážať. U niekoho sa to prejaví únavou, u iného napätím, problémami s pohybovým aparátom alebo inými ťažkosťami. Akoby telo kopírovalo vnútornú stuhnutosť.

Telo nám často dáva veľmi presné signály o tom, kde je naša nerovnováha.
Nie preto, že by konkrétny orgán "diagnostikoval" konkrétnu emóciu, ale preto, že telo reaguje na dlhodobé napätie spôsobom, ktorý je pre každého človeka jedinečný.

Mne osobne telo ukazuje veľmi jasne, čo ma trápi. Keď sa niekde objaví bolesť alebo problém, beriem to ako pozvánku pozrieť sa hlbšie:
Čo sa vo mne deje?
Čo potláčam?
Čo nechcem vidieť?

Výskumy stresu ukazujú, že telo často reaguje na ohrozenie skôr, než si to uvedomí vedomá myseľ. Hypofýza a celý hormonálny systém sú mimoriadne citlivé na dlhodobé napätie. Ja to vnímam tak, že práve cez tieto telesné signály sa môžeme dozvedieť veľa o sebe — ak chceme počúvať.

Myseľ je často zranená. Ego si nesie bolesti z minulosti a vytvára ochranné mechanizmy, ktoré nás majú chrániť pred tým, čo sme už raz zažili. Je to múdry mechanizmus, ale ak sa spoliehame len naň, môže nás uzavrieť a držať v bezpečí až príliš. A bezpečie sa môže stať väzením.

Preto je dôležité zapojiť aj srdce.
Keď utíšime myseľ a zostaneme v tichu, začne sa ozývať iný hlas — ten láskavý, pokojný, nebojácny. Hlas srdca, ktorý nás spája s naším vnútorným vedením.

Pre mňa je dôležité vedieť, kedy použiť analytickú myseľ a kedy nechať prehovoriť srdce. Niekedy prevažuje jedno, inokedy druhé. A je v poriadku, ak to človek ešte nevie rozlíšiť. Každý sme na nejakej ceste.

Keď príde choroba alebo telesný signál, môžeme sa seba spýtať:
"Snaží sa mi moje telo niečo povedať? Je tu niečo v nerovnováhe?"
A ak áno, čo to o mne hovorí? Kam ma to vedie? Čo potrebujem zmeniť?

Telo môže byť veľkým radcom — ak sme ochotní počúvať.

A ak sme naozaj niekto, kto hľadá pravdu, telo je jedným z mechanizmov, cez ktoré sa o sebe môžeme dozvedieť veľmi veľa.